ripák

Chcel by som sa vyhnút tým, pre mňa smiešnym kritériám posudzovania umeleckosti. Niekto sa totiž nazdáva, že otázky typu "Čo je umenie?" majú zmysel. Ja si to nemyslím. Posudzovať akési "objektívne" skutočnosti, to by som prenechal spiatočníckemu mysleniu v tradíci Platóna a judo-kresťanov.

Stačí si totiž prečítať napríklad odmietavý dopis riaditeľa Múzea moderného umenia Andymu Warholovi, aby človek pochopil, že hovoriť o niečom ako o umení, alebo to zhadzovať ako gýč sú iba také zábavné bitky jedného ega proti druhému, ktorými si netreba zaťažovať hlavu.

Ale priznávam, že egoizmus v tom, čo sa chystám napísať, je.

Mal som možnosť konečne zhliadnuť slovenský film Pokoj v duši. Čo sa na to dá povedať? Dobre. Som sklamaný. Dobre. Nemusím sa otravovať nejakými rečami o umení a umeleckosti, pretože som presvedčený, že tento film nemá s umením nič spoločné. Dobre.

Čo ma však trápi - a nemohol som pre takú sprostosť ani poriadne zaspať - je fakt, že čosi stupidizujúce a primitívne sa vkráda do tvorby slovenských autorov.
Aby som bol konkrétny: dokážem pochopiť, ako niečo takéto, ako tento film, dokáže byť produktom nejakého študenta na vysokej škole. Iste. Ale nedokážem pochopiť, ako niečo také, ako tento film, môže byť prezentované ako seriózny filmový projekt. To fakt, nedokážem.

Zápletka totálne o ničom, vlastne celkom okato vytvorený korpus problémov, ktoré sa plynulo odvýjajú, programovo napĺňajú, snáď s jediným účelom: aby divák hneď nezaspal. Načo? Pozrime sa kúsok späť: Nevera po slovensky, napríklad - parádny film. Vlastne tam už dávno bolo povedané všetko, čo v tomto filme, možno ešte viac...

Načo takéto kvázi melanchólie?
Pokiaľ to mal byť nejaký obraz doby, potom podanie zostáva pekne primitívne a stupídne. Veď hej. Stačí sa odviezť autobusom do nejakej zapadnutej dedinky a prežiť si tam Pokoj v duši naživo. Pohoda. Ale prečo o tom niekto robí film, to žiaľ nedokážem pochopiť - ale uznávam, že je to môj osobný pohľad, ktorý tým nikoho nechce zhadzovať. Jednoducho - ako diváka ma príbeh vôbec neoslovil.

Hovoriť v prípade Pokoja v duši o hereckých výkonoch, to sa mi zdá tiež prehnané. Slovenskí herci súčasnej generácie sú pre mňa celkom nevhodne nudné kostrbaté figúrky,ktoré ma jednoducho nedokážu voviesť do deja. Stále - sekundu za sekundou - je jasné, že hrajú. Je to divadlo a je to mnohokrát trápne divadlo, ale stále viem, že je to divadlo.
V mojich očiach dobrý film znamená zabudnúť, že je to film. Stať sa súčasťou príbehu. Byť vtrhnutý dovnútra. Ocitnúť sa v samotnom deji.

Čo mne ako divákovi film Pokoj v duši ponúkol: trápnu zábavu, kedy som sa ešte aj na tých niekoľkých vážnych životných situáciách musel smiať, pretože boli úplne scestne odohraté.

To je však oblasť úplne súkromná - priznávam, ale toto je môj článok a tamto je moje videnie veci.

Čo sa mi však zdá byť oveľa viac pochybnejšie, to je technická stránka projektu.

ZVUK.
Typicky slovenská záležitosť, ktorú ani nemá zmysel komentovať. Totálne nezvládnuté dialógy a dohrávané dabingy (akokeby slovenských "hercov" kvalitných pre takéto filmy nebolo dosť, hrajú tu aj cudzí), nulový emotívny náboj štúdiových dohrávok - z veľkej časti jasná absencia hereckých kvalít.
A zvukárske umenie. Celkom podobné napríklad hudobným nahrávkam Deža Ursinyho - zvuk presne podľa príručiek vysokej školy, ale napokon niečo strašné - povedzme "zvuk z kanála". Taká slovenská špecialita.

OBRAZ.
Videl som už zopár filmov, ale horšiu kameru, ako v prípade Pokoja v duši iba raz. V nejakom treťotriednom americkom filme o erupcii sopky pod New Yorkom, či čo.
No keby mi niekto povedal, že film Pokoj v duši filmovali na digitálny fotoaparát, tak by som mu zatlieskal.
Ak to však filmovali kamerou, potom zrejme kameraman pil približne toľko domoviny, ako samotní herci.
Nikdy by ma nenapadlo, že to poviem, ale naozaj by ma zaujímalo, čo by na kameru v tomto filme povedal nejaký renomovaný kritik - ak by mu teda tento film stál za niekoľko slov.
Podľa môjho názoru sa aj v prípade kamery jedná o niečo strašné, rušivé a nie celkom prijateľné.
Ale ktovie - možno toto handrgľovanie s obrazom malo nejaký skrytý umelecký náboj, ktorý som iba nedokázal pochopiť. Uznávam.

VÝPRAVA.
Fakt dobré. Príroda a tak, kúsok Blavy, fajné, fajné, počasie sa vydarilo. Ale tá scéna záverečného pohrebu, to je teda pekný vtip.
Dedinka nastúpená okolo hrobu, pekné, pekné, všetko sedí, všetko je "fajn, fajn, fajnový", až na ten kríž pre nebožtíka, ktorým zrejme tvorca filmu chcel jednoznačne povedať, kto tu umrel - pretože Pokoj v duši sa chce pravdepodobne hrať na drámu. Na kríži je meno hlavného hrdinu. Ale predstavte si to. Je tam meno TONO PÁNIK.

Pri všetkej úcte - a to ani nie som nejako svätý - zrejme, pokiaľ by niekto umrel, dal by som mu na kríž meno, ktorým ho zrejme pokrstili, teda ANTON. Písať tam TONO, to je celkom pekný prejav stupidity.
Ale opäť to možno bol zámer tvorcov - ukázať ako hlboko až inteligencia toho nášho národa vedie.

CHĽAST.
Najvtipnejšie časti filmu sú pre mňa tie, v ktorých sa pije.
Nadávanie - to áno, priznávam, že konečne aj naše filmy začali rozprávať po slovensky. Ale ten alkohol.
Klobúk dole, ako človek, ktorý v živote zopár krát ochutnal 50 a viac percentnú pálenku, a rovnako tak ako človek, ktorý videl iných ("noťákov") piť takúto pálenku, musím povedať, že herci vo filme ju teda zvládajú bravúrne.
Človek ani na okamin nepochybuje, že to v skutočnosti pijú vodu.
Mohli sa páni herci aspoň o trošku viac namáhať predstaviť si, že naozaj pijú tvrdý alkohol, lebo podľa toho, ako ľahko sa ohnivá voda leje dole ich krkmi, by som ich tipoval (aj typoval) na ťažkých pijákov (to by zrejme aj fyzicky vyzerali inak; pritom ani jeden z nich nebol slepý, ha ha ha.)
Nepotrebujú ani brzdu, nevykrivuje im ústa - čo by kto dal za taký lahodný alkohol.
Jednoducho pekná somarina. Psychológia postavy je na našej VŠMU asi pekne odfláknutý predmet.
Pre mňa: okrem vizitky neherectva na slovensku, vizitka stupidity hereckej vzdelávacej inštitúcie par excellence.

ALE ISTE: JE TO "NÁŠ" SLOVENSKÝ FILM (NÁŠ MILÁŠEK)
Preto by sa mi mal páčiť? Nemyslím. Pripomína mi to tie trápne vydieračky emotívneho charakteru, aby som kupoval slovenské výrobky. Iste - budem mať rád slovenské výrobky, keď budú za to stáť. Minule (raz a naposledy) som si kúpil tatranský camembert a po rozbalení som zistil, že musím zjesť polodosušený penicilín. Takýto syr si nechajte, Slováci.
Odtiaľ potiaľ. Keď je niečo odpad, na národnosti nezáleží!

Pointou je, že zasa ma raz napadla otázka: Je lepšie točiť hovadiny, alebo netočiť nič? Taký fleš...

Nakoniec musím povedať, že film Pokoj v duši ma aj potešil.
Pretože, keď mi najbližšie niekto bude pokladať také tie otázky ako: Načo ti je nejaká filozofia? Načo je dobré nejaké písanie? Nejaké rozmýšľanie?, budem mu môcť s úsmevom na tvári odpovedať rovnako zákernou otázkou, poukazujúc na film Pokoj v duši: A načo niekto natáča hentaké filmy?